Plakanie skončilo. Oslavou sa to nedá nazvať, lebo dvadsaťpäť rokov samostatnosti by si zaslúžilo inakší ohňostroj, nie to, čo sme si pripravili na túto príležitosť na čele s prezesom spod Tatier. Och, Tatry synu, či si si to zaslúžil. O Tvojom pozdvihu nenechali hovoriť, tých, čo sa brojili „v tom boji divokom“, lež tých, čo chceli spolu s Rimanom – cárom spraviť z nás otrokov. Ale nie o tom chcem teraz hovoriť. O výške nášho povedomia svojeti svedčí aj to, že ani terminologicky nevieme správne povedať, čo sa vlastne toho prvého januára 1993 stalo, čo a koho to postihlo!
Nuž tak poďme rad za radom.
ROZPAD alebo ROZDELENIE.
Keď sa započúval človek do výkladu udalosti, ktoré viedli k vytvoreniu dvoch suverénnych štátov z bývalej Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, tak sa nestihol čudovať. Z rádií, televízií i v tlači sa len sporadicky vyskytovalo slovo rozdelenie, ale priam sa to hmýrilo slovom rozpad. Každý, kto sa len trochu zaoberá sémantikou (významom) slov, vie, že rozdelenie je cieľavedomý a predovšetkým riadený proces a jeho významová konotácia je výslovne pozitívna. Slovo rozpad obyčajne hovorí o spontánnom, neriadenom a obyčajne neželanom procese s výraznou negatívnou konotáciou. Teda už sám výber slova pôsobí na percipienta a podvedome vytvára jeho hodnotenie javu. Keď poviem, že na trhu sa rozdeľovalo mäso, všetci vieme, že ten proces niekomu priniesol profit. Keď povieme, že na trhu sa rozpadalo mäso, tak u každého vznikne predstava, že tam bola nejaká mrcina a že to hrozne zapáchalo. Takže tí, čo riadili propagandu okolo rozdelenia ČSFR už výbermi slov ovplyvňovali slovenskú verejnosť (a nielen ju), aby si o zániku federácie vytvárala predstavu ako o niečom negatívnom, nechcenom atď. No a do toho sa už len zaparkovala otrepaná fráza, že nebolo referendum, a zmätok v hlavách je dokonalý. Pritom referendum principiálne nemohlo byť, lebo by vôbec neriešilo podstatu problému, ale dávala silnejšiemu vo vzťahu možnosť presadiť si svoje videnie i násilnou cestou. Nechcem to domýšľať….
ČESKO-SLOVENSKO verzus ČESKOSLOVENSKO
Najsmiešnejšie na tej celej hatmatilke propagandy je to, že občan ani nevie, čo sa to v roku 1993 rozdelilo. Ono Československo bez spojovníka vlastne nikdy nevzniklo. Nikto ho tak nepripravoval, nebolo tak vyhlásené a nebolo tak ani zapísané v matrikách existujúcich štátov po rozdelení Rakúsko-Uhorska v mierových zmluvách. Všade sa písalo o Česko-Slovensku. Až porušením všetkých sľubov, ktoré česká politická reprezentácia dala Slovákom v čase boja za vytvorenie SPOLOČNÉHO štátu, sa v ústave z roku 1920 zaviedol názov bez spojovníka a mocensky sa postupne presadil aj na Slovensku. Slováci v slobodnom svete, kde neboli v dosahu českej moci, nikdy nepísali názov štátu bez spojovníka. Ten spojovník má totižto nesmierny význam z hľadiska toho, čo roku 1918 vzniklo: Či to bol v zmysle predchádzajúcich zmlúv Slovákov a Čechov (Clevelandská dohoda, Pittsburská dohoda, Kyjevský protokol, Deklarácia slovenského národa. Malá saintgarmainská dohoda) nový spoločný štát Slovákov a Čechov, alebo to bolo obnovenie historickej českej štátnosti rozšírenej o Slovensko a načas Podkarpatskú Rus. O tom bola aj podstata sporu v tzv. pomlčkovej vojne roku 1990. Teda, či sa vrátime k zmyslu vzniku spoločného štátu ako štátu dvoch národov, alebo prijmeme koncepciu obnovenia českého štátu s pripojeným územím Slovenska. Česká strana z tejto pozície neustúpila ani o krok, nebola ochotná prijať skutočnosť, že Česko-Slovensko bol spoločný štát, a preto ani nikdy nepripustila spojovník v názve štátu, preto si ponechala 28. október ako svoj hlavný sviatok, a preto si aj prisvojila bývalú čsl. vlajku (nie čs. ako to celý čas píšu Česi a po roku 1989 pre mňa z neznámych dôvodov začali písať aj Slováci, ktorí do roku 1989 písali výlučne čsl. – o tom ešte nižšie). V tomto duchu pripravujú aj tohoročné oslavy vzniku Česko-Slovenska, pre nich Československa, do ktorých chcú zatiahnuť aj historicky bezvedomú slovenskú politickú reprezentáciu.
Ako je každému známe, v apríli 1990 sa prijal názov pre existujúcu federáciu Česká a Slovenská Federatívna Republika. To bola len ďalšia slučka, ktorou sa česká politická reprezentácia chcela vyhnúť z ich pohľadu odióznemu názvu s „pomlčkou“. Im neprekážalo, že z toho názvu sa podľa gramatických pravidiel nedá vytvoriť skrátený názov bez spojovníka. Ale keď nemali problémy s medzinárodnými zmluvami, prečo by si lámali hlavu s gramatikou. Slovenskí jazykovedci jasne vyložili po prijatí zákona o názve štátu, že z ČSFR je jedine správny skrátený názov Česko-Slovensko a na Slovensku sa to približne do polovice 90. rokov aj všeobecne akceptovalo. Potom však, ako keby uťal. Niekto zariadil, aby sa v tlači písalo unisono Československo. A to sa píše aj na margo rozdelenia tohto štátu 1. januára 1993. Pritom minimálne poltreťa roka taký štát už neexistoval. Existovala len Česká a Slovenská Federatívna Republika v skrátenej podobe Česko-Slovensko. Preto mohlo zaniknúť len Česko-Slovensko, nie Česko-Slovensko. Dokonca pri písaní Encyklopédie slovenských dejín mi moju argumentáciu v tejto oblasti uznal aj jej hlavný redaktor D. Kováč, ktorý samozrejme dnes hovorí úplne ináč.
Neexistuje vo svete iný národ, ktorý by si zo svojho mena nechal urobiť gramatickú príponu a ešte ju aj bežne používal.
No a na záver ešte k jednej skratke. Česká moc si dokázala vynútiť písanie názvu štátu aj na Slovensku bez spojovníka. Slováci však predsa v jednej otázke vzdorovali a vytrvalo písali skratku termínu „československý“ v podobe čsl. Čechov to síce iritovalo, ale nemohli si pomôcť, lebo pravidla písania skratiek hovorili, že sa pri vytváraní skrátení slov používajú vždy prvé spoluhlásky. Skrátka čs. bola rovnaká pre slovo český i „československý“. Čechom to samozrejme vyhovovalo, pretože aj v prekladových slovníkoch to vykladali ako synonymické slová. Slovenská skratka čsl. však jasne evokovala, že ide o iné slovo ako český. Pred rokom 1990 som sa nikde nestretol, žeby sa v slovenskom texte použila skratka čs. vo význame „československý“. Neviem kedy a neviem prečo, aj slovenskí historici používajú túto nezmyselnú skratku, ktorá podľa pravidiel slovenského pravopisu znamená český.